It´s important to remember that we all have magic inside us...

Malý netopierik

22. dubna 2014 v 17:38 | Elizabeth snape |  Malý netopierik
Ahojte, takže po veľmi veľmi dlhom čase som sa znovu vrátila k písaniu poviedok. Jeto len taká mala poviedočka, ale na začiatok stačí. Dúfam, že sa bude niekomu páčiť.

Je to zvláštne obzrieť sa späť za tým čo sa stalo pred siedmymi rokmi. Niekedy mi príde, že to nemôže byť pravda, ale je. Vojna sa skončila a ja som odišla, ale už nie tak úplne sama. Pre mňa neostalo v čarodejníckom svete miesta. Vlastne nechcela som tam ostať, všetkých ktorých som si vážila a milovala boli mŕtvy, teda až na jednoho...

,,Sebastian vstávaj prídeme neskoro do školy." Hermiona už pripravená do práce pripravovala svojho syna do školy.
,,Mami už idem len si chcem niečo dočítať." Malý chlapec dočítal poslednú kapitolu knihy viazanej v čiernej koži. S úsmevom ju položil na policu vedľa ďalších jeho knižiek. Miloval knihy a najviac miloval knihy o mágií.


Hermiona odprevadila Sebastiana do školy a išla do práce. Do knižnice samozrejme. Kde inde mi mohla skončiť Hermiona Grangerová? Knihy boli jej svetom už od malička. Dávali zmysel tomuto za vlasy pritiahnutému svetu. Dali jej vedomosti, bez ktorých by nevyhrali vojnu. Znova, ako vždy prišla prvá. Pocit, že je tam sama s tisíckami kníh ju robil šťastnou, dotýkala sa ich, niektoré zľahka pohladila. Toto bol jej svet, toto bol jej raj.

Po práci vyzdvihla svojho syna zo školy a spolu išli ako zvyčajne do parku. Bolo krásne jesenné počasie. Sedeli spolu v parku. Sebastian bol tichý a nejak smutný.
,,Stalo sa niečo srdiečko?" Spýtala sa malého chlapca a pri pohľade to tých čiernych očí, ktoré boli rovnaké ako jeho otca ju zamrazilo. Jeho oči boli plné sĺz. ,,Čo sa stalo, ublížil ti niekto? Spravila som niečo zlé?" s obavami svojho synčeka objala a on sa držal svojej mami, ako by na tom záležal jeho život.
,,Prečo ostatné deti majú ocka a ja nie? On ma nechce? Nechce nás oboch?" a to trápilo chlapcovu myseľ celý deň. Musel poznať odpoveď. V knihách nebola odpoveď, tú poznala iba jeho mama.
,,Och ty môj malý netopierik, tvoj otec to mal v živote ťažké a stále má. Nevie o tom, že existuješ, nechcela som mu to povedať." Hryzúc si pery pozrela na chlapca. Ten si utrel slzičky z očí a po mysli mu utekalo tisíc myšlienok, kto by mohol byť jeho otcom.
,,Si mu veľmi podobný, si takmer ako jeho kópia až na niektoré maličkosti. Ty si zatiaľ taký môj malý netopierik." S úsmevom vzala syna za ruku a išli spolu domov.

Zmenil sa? Alebo je stále rovnaký? Dokázal zabudnúť na všetky tie hrôzy a žiť normálny život?


S myšlienkami, ktoré trýznili Hermioninu myseľ opustila večer svoj domov a išla za otcom svojho dieťaťa. S tichým puk sa premiestnila na adresu, kde bola síce iba raz, ale toto miesto sa jej navždy zapísalo do pamäti. Usmiala sa sama sebe. Ideš Hermiona .Dom vyzeral stále rovnako, len tá záhrada bola iná. Bola čarovná, úplne jej vyrazila dych. Všade boli zasadené rôzne bylinky. Dokonca tam boli aj nejaké tie okrasné kvety. Tak toto je teraz jeho svet...
S chrabromilskou odvahou zaklopala na dvere. Onedlho počula kroky a vo dverách sa objavil on. S nemím úžasom naňho pozerala, bol úplne rovnaký. Vlasy mal o niečo dlhšie a nemal na sebe svoj habit. ,,Ahoj." To bolo všetko na čo sa v tej chvýli zmohla.
Severus na ňu pozeral so zvlaštným pohľadom. ,,Čakal som kedy sa vrátiš, ale že ti to bude trvať až 7 rokov by ma nikdy nenapadlo." Vtiahol ju do domu a objal ju tak silno, že sa nemohla nadýchnuť. Keď ju pustil nastalo trápne ticho. ,,Čo sa deje? Hermiona je ti niečo?"
,,Mám 6 ročného syna. Teda my máme syna. Chcel by poznať svojho otca, ale ako viem ti deti neznášaš, ale musela som za tebou prísť. Nechcem ho sklamať. On je najdôležitejším človekom v mojom živote a je mojim všetkým. Bola by som rada, keby ťa spoznal o nič iné nežiadam. Prosím Severus. Urob to pre má."
Neveriacky na ňu pozeral. Ja mám syna. Mám syna s Hermionou. Mám 6 ročného syna. Vzal Hermionu za ruku a vyviedol ju von. ,,Chcem ho vidieť. A tým myslím hneď teraz. "
Vzala ho za ruku a spolu sa premiestili k jej bytu. Potichu vošli dnu, ale bolo jasné vidieť, že v chlapcovej izbe sa svieti. Začal čítať ďalšiu knihu.
,,Sadni si, idem sa s ním porozprávať." Postrčila ho do kresla a prešla do chlapcovej izbičky. Po pár minútach sa vrátila so synom. Severus mal na jazyku tisíc slov, čo mu chcel povedať, ale ani jedno z neho nevyšlo. Stál tam a pozeral na chlapca, ktorý mu tak veľmi pripomínal seba v detstve.
Kľakol si k nemu. ,,Ahoj Sebastian, ja som Severus,tvoj otec." Žiadne ďalšia slová neboli treba. Malý chlapec silno objal Severusa a k nim sa pridala Hermiona.
Do východu slnka všetci traja spolu živo diskutovali až Sebastian zaspal na gauči. Severus ho zobral a odniesol ho jeho postele. S Hermionou osameli v obývačke. Sadol si k nej a bez akýchkoľvek obáv povedal tie slová, ktoré znamenali všetko. ,,Milujem ťa Hermiona, prosím dovoľ mi zostať s vami, ako rodina."
,,Aj ja ťa milujem a všetko čo si želám je aby sme boli rodina." S úsmevom na perách ho pobozkala.



O niekoľko mesiacov stála Hermiona sa verande a pozorovala svojho syna s jeho otcom sadiť bylinky. Bol to krásny pohľad. Jej malý a veľký netopier.Bolo to všetko čo si mohla želať. A bolo toho ešte viac. Pozrela sa na svoje bruško, kde už pomaly rástol ďalší člen ich rodiny.
 

3. Kapitola

2. března 2012 v 21:46 | Elizabeth Snape |  Môj princ
Hermiona ihneď šla do dievčenskej spálne. Srdce jej bušilo tak silno. Na jej posteli sedela Ginny . V ruke držala Harryho fotografiu a po lícach jej stekali slzy. Hermiona si k nej sadla a silno ju objala.
,,Nejdeme sa prejsť? Spraví nám to obom dobre." Vzala Ginny za ruku a vydali sa na školské pozemky.

,,Vieš Ginny musím ti niečo povedať. Ale nemysli si, že som blázon. Aj keď to tak bude vyzerať..."
Sadli si na lavičku a Hermiona spustila: ,,Ide o Severusa."
,,O koho." Spýtala sa neveriacky Ginny.
,,Áno, áno, ja viem, len ma prosím vypočuj. Dlho som premýšľala, kde sa vo mne berú všetky tie pocity. Keď sme mali mať elixíry celá som sa triasla, hrdlo mi zvieralo s srdce mi išlo roztrhať. A až teraz som to pochopila. To on. Tie jeho čierne oči, pery, ruky a spôsob akým sa na mňa pozerá. Dokonca aj tá jeho záhadná povaha. Bolo by bláznovstvom sa zaľúbiť do Severusa, ale mne sa to jednoducho stalo. Občas si však myslím, že to nie je láska, ale vášeň, ktorá ma spaľuje. Túžba po ňom, po jeho dotykoch. Ginny chápeš ma? Chápeš čo ti teraz vravím?"
,,Nie, nechápem to. Veď je to Severus Snape! Nemôžeš ho ľúbiť."
,,A prečo nie?"
,,Prosto, vieš ono to... naozaj si sa doňho zaľúbila?"
Hermiona sa posadila na lavičku a zadívala sa na okolitú prírodu. ,,Asi máš pravdu, som taká hlúpa, čo som vlastne od toho očakávala?" slzy jej stekali po lícach, ale u nemala silu ich utierať.
,,Mia, ja som to tak nemyslela. Prepáč mi prosím."
Hermiona sa ňu usmiala a silno ju objala. ,,Nehnevám sa."
Cestou do hradu išli potichu. Prišli na večeru tak akurát. Atmosféra vo Veľkej sieni bola pod bodom mrazu, tak sa rýchlo vydali do chrabromilskej klubovne. Hermiona však dostala iný nápad. Odpojila sa od Ginny a pokračovala a do astronomickej veže.

Tak veľmi to tu milovala, bolo to jej druhé najobľúbenejšie miesto na hrade, na prvom bola samozrejme knižnica.

Spomenula si na časy, ktoré strávila ako malá s rodičmi. S otcom pozorovali nočnú oblohu a on jej rozprávaj báje o súhvezdiach. Bolo to všetko také krásne pokým sa nezačalo peklo v čarodejníckom svete a ľudia umierali kvôli hlúpym výmyslom o čistej krvi a podobne. Občas ľutovala, že je čarodejnica, ale chvíle, ktoré strávila so svojimi priateľmi stáli za to.

Odrazu počula nejaký zvuk a vedela, že v miestnosti už nie je sama. V tej tme rozoznala svojho profesora, Severusa Snapea. Podišiel úplne blízko k nej a pozeral sa jej do očí.
Hermiona poznala, že na ňu používa legimenciu, no ona neovládala oklumenciu tak ho celou silou odsotila od seba a ona spadol na zem a dosť si udrel hlavu, z ktorej mu začala tiecť krv. Hermiona zmeravela, nechcela mu ublížiť. Prikľakla si k nemu a prútikom mu uzavrela ranu a očistila vlasy od krvi. Severus ju pozoroval s túžbou v očiach. Chytil ju za ruky a stiahol ju na zem vedľa seba a hneď nato ju priľahol svojim telom a lačne ju začal bozkávať a ona mu bozky vášnivo vracala.

Ležali na chladnej podlahe astronomickej veže, keď sa odrazu ocitli v Severusovej spálni.
Hermiona ho prestala bozkávať a nemohla uveriť svojim očiam.
,,Ako si to urobil?" spýtala sa udivene.
No Severus nemal veľkú chuť jej odpovedať, ale vedel, že bez odpovede nebudú pokračovať.
,,Hrad mi to dovolil. Stačilo len požiadať." S týmito slovami ukončil ich rozhovor a začal sa venovať rozopínaniu jej habitu. Hermiona tiež neváhala a so šikovnosťou sa pustila do gombíkov jeho habitu. Netrvalo dlho a ich telá sa preplietali ako hady a v miestnosti bolo cítiť vášeň, lásku a hlavne mágiu. Po dlhom milovaní si Severus pritiahol Hermionu čo najbližšie k sebe a v spoločnom objatí zaspali.

Ako prvý sa zobudil Severus. Nemohol uveriť, že toto krásne stvorenie v jeho náručí ho miluje a lásku mu aj dokázalo. Cítil to, ich mágia sa prepojila, časť neho sa stala súčasťou Hermiony, a časť jej samej zas jeho. Bolo to šialené, bolo to krásne a zároveň nebezpečné. Kliatba, ktorá sužovala jeho život ešte nebola prelomená a Voldemort bol stále nažive.

Jemne pobozkal Hermionu a so slzami v očiach opustil svoj byt, opustil Roktort, opustil svoj domov, svoju lásku, svoju nádej...

Kam dál

Reklama