It´s important to remember that we all have magic inside us...

Březen 2010

10. Kapitola

7. března 2010 v 9:52 | Elizabeth Snape |  Na lásku nie je nikdy neskoro
Takže je tu posledná kapitola našej poviedky. Dúfam, že ma kopne múza a vymyslím s Mirkou dačo lepšie. Ale to všetko bude až po maturách.


Hermiona sedela na lúke otočená k slnku, ktoré svojimi teplými lúčmi hrialo jej tvár. Bolo to pre ňu niečo ako keby jej slnko svietilo aj do temných smutných zákutí jej duše. Jar naozaj bola začiatkom niečoho nového. Smutne sa usmiala. Alebo skôr koncom niečoho?
,,Nemala by si sedieť na tej zemi Hermiona. Zima skončila len nedávno."
Chytila sa za srdce a chcela vstať, ale nohy sa jej neskutočne triasli. Bála sa obzrieť za seba. Bála sa toho, že tam nebude, že je to len v jej hlave.
Severus si kľakol ku nej a obaja si hľadeli do očí. Bolo toho tak veľa čo si chceli povedať.
,,Ublížil som ti, dobre to viem. Ale dovoľ mi povedať úprimne, hoci sme k sebe pociťovali odpor obidvaja sme stvorení rozumieť si. To čo si povedala, že nedokážem milovať..... miloval som len raz a o svoju lásku som prišiel. Preto som bol taký zatrpknutý. No potom si prišla ty a prevrátila si môj život hore nohami. A tak ako si vkročila do môjho života, tak si vkročila do môjho srdca. Dal by som za teba svoj život aj dušu. No kým som si to všetko uvedomil ty si bola preč."
Hermiona sa naň usmial cez slzy. Jemne ich zotrel, nenávidel keď plakala a hlavne, keď plakala kvôli nemu. V jeho očiach mohla čítať ako v otvorenej knihe. Nikomu by to nedovolil, ale jej áno.
,,To je všetko čo si mi chcel povedať?"
,,Ani z polovice nie. Vráť sa so mnou domov a začneme odznova. Prosím! Milujem ťa! Bez teba som stratený."
Jemne ho pohladila po tvári a naklonila sa k nemu. Pochopil veľmi rýchlo. Sklonil sa k nej a pobozkal ju a ona mu bozk opätovala. Pomohol jej postaviť sa a vzal si ju do náručia.
,,Severus?"
,,Áno?"
,,Ja len tak mimochodom som ti chcela
povedať, že ťa milujem."
,,Vedel som to, ale som rád, že si ma uistila. Tak čo ideme domov?"
,,S tebou aj na koniec sveta."

9. Kapitola

6. března 2010 v 12:33 | Elizabeth Snape |  Na lásku nie je nikdy neskoro

Ďalšia kapitolka a v podstate už predposledná. Prajem pekné čítanie.

,,Prepáčte, nechcela som vás rušiť." Hermiona už viac nemohla, snažila sa čo najrýchlejšie dostať preč od nich.
,,Nie, počkaj! Hermiona, nie je to tak, ako si myslíš." Kričal za ňou Severus.
Anna sa už len spokojne usmiala.
,,Tak už si šťastná?"
,,Nechápem o čom rozprávaš."
Severus ju surovo treskol o stenu. ,,Už ťa nikdy nechcem vidieť! Strať sa z môjho života. Daj mi už konečne pokoj. Pochop už, že ja milujem iba Hermionu!" ako dopovedal rozbehol sa von za svojou manželkou.
,,Severus, ešte budeš ľutovať, že si ma nechal. Onedlho budeš prosiť, aby som sa k tebe vrátila!" Kričala Anna, no Severus ju už počuť nemohol.

Hermiona bežala k hlavnej bráne. Severus ju dobehol, pretože bežala pomalšie ako normálne. Bolo jej ešte horšie ako, keď išla na večierok. Srdce jej bilo ako zvon a slzy stekali po bledej tvári.
,,Nie, Severus, nechaj ma!"
,,Pobozkala ma nasilu."
,,Áno, videla som ako si sa bránil. Aspoň som na vlastné oči videla ako veľmi ma miluješ."
,,Ako vieš, že ..... že ma miluješ? Spomenula som si Severus, na všetko. Jemne ju vzal za ruku. Nechcel, aby to takto skončilo.
,,Nedotýkaj sa ma!"
,,Prosím, odpusť mi. Odteraz sa všetko zmení, sľubujem."
,,Zdá sa, že na odpustenie a zmenu je príliš neskoro.."
,,Ako to myslíš?"
,,Je načase, aby sa naše cesty rozišli. Zajtra podám žiadosť o rozvod."
,,Prosím, počkaj ešte chvíľu."
,,Ja už ďalej nevládzem. Stále mi len spôsobuješ len bolesť. A aj keď sme šťastný zase niečo príde alebo sa stane a zase sme nešťastný. Severus, pochop, že my dvaja nie sme si súdený. Vždy tu bude niekto, kto nás bude chcieť rozdeliť. Anna je pre teba tá pravá."
,,Nie! Mýliš sa, Hermiona. Ja milujem teba."
,,Tak strašne si mi ublížil. Pochop ma, ja musím ... musím si spraviť v hlave, ale hlavne v srdci poriadok."
Severus smutne sklonil hlavu. ,,Tak teda urob to, čo ti srdce káže. Ale chcem, aby si nezabudla, že ťa milujem a aj vždy budem. Len ťa prosím popremýšľaj."
,,Pokúsim sa." Odpovedala a odišla.
Severus ostal stáť vonku sám. Stál tam so slzami v očiach a veľkou bolesťou v srdci. Pozeral sa, ako jeho láska odchádza. Zabíjala ho predstava, že odchádza navždy.
Keď sa vrátil späť domov Hermionine veci boli preč a ona s nimi. Hoci dom pôsobil opustený vždy, ale bez jej prítomnosti sa zdal ešte opustenejší.

Hermiona sa vrátila ku svojej mame. Prešli 2 mesiace a ona bola stále bez života. Smútok ju každý deň zrážal na kolená. Potrebovala lásku, ale nie svojej mamy, ale svojho manžela.
,,Hermiona, zlatko zase plačeš?" jej mamu veľmi trápilo, že Mia trpí kvôli svojej hrdosti.
,,Nie, mama to sa ti iba zdá."
,,Ste obaja taký tvrdohlavý. Miluješ ho a on miluje teba. Tak prečo sa k nemu nevrátiš? Ešte si mu neodpustila?"
,,Ale áno, už dávno. Ale ak ma naozaj miluje tak si príde pre mňa."
,,Hermiona! Pochop, že život nie je nejaký romantický príbeh. A Severus určite nie je princ, ktorý príde na koni s kyticou červených ruží. On je len muž. Muž, ktorý ti ukradol srdce, ale chcel ti dať svoje."
,,Mama prestaň, už tak je to celé zlé. Nechcem viac trpieť."

Severus chodil do práce a tváril sa, akoby sa nič nestalo. Ale to bola len jeho maska. Každý deň ľutoval, že Hermione nepovedal skôr ako veľmi ju miluje a že bez nej jeho život nemá zmysel. Život prestal byť pre neho zaujímavý, chcel iba zomrieť. Ukončiť to trápenie. Ale malá nádej, že sa jeho láska vráti mu to nedovolila.