It´s important to remember that we all have magic inside us...

Květen 2010

1. Kapitola

30. května 2010 v 13:58 | Elizabeth Snape |  Môj princ
Ahoojte, takže tu je sľúbená poviedka. viem, že je to strašne krátka kapitolka, ale aspoň dačo. Jediné, čo vám môžem sľúbiť je, že pokračko bude ešte tento mesiac. Nič sa nedá robiť, len učiť. No koncom júna to tu rozbehnem a bude to frčať. :)


Vojnu sa nepodarilo vyhrať. Harry bol mŕtvy a Ron sa už do školy nevrátil. Zostala tu len Ginny a Hermiona. Hoci neboli v jednom ročníku pomáhali jedna druhej.

Hermiona sedela pri strome a pozorovala slnko ako sa ponára do hlbokého jazera. Ako tak sedela po lícach jej stekali slzy. Počula nejaké kroky, ktoré sa blížili k nej no netúžila sa obzrieť. Po jej pravici sa objavila vyššia štíhla postava. Bola to Ginny Weaslyová.

,,Ahoj Hermiona."

,,Ahoj Ginny."

,,Môžem si k tebe sadnúť." Hermiona len prikývla hlavou a dlaňami si utrela slzy z tváre. Ginny sa posadila k nej. Hermiona vedela ako Ginny trpí od Harryho smrti. Jej bolesť bola taká strašná. Vzala ju za ruku a hladila ju po tvári, vlasoch a z líc jej utierala slzy.

,,Ginny je mi to tak ľúto." Hermiona vedela, že žiadnymi slovami neprerazí tú bolesť akú mala Ginny v srdci. ,,Kiež by som radšej ja umrela ako Harry."

,,Nie, to nehovor!" napomenula ju Ginny. Na to sa vzlykavo rozplakala. ,,Tak strašne mi chýba. Nie je minúty, hodiny, dňa aby som naň nemyslela. Mám pocit, akoby mi malo roztrhnúť srdce. Ten pocit ma zabíja. Ja...ja už chcem len umrieť."

..Už nikdy to nevyslov!" hnevala sa Mia. Na veži hradu odbili hodiny. Obe vstali a kráčali do školy. Obe s uplakanými tvárami a bez nádeje a lásky.

V tú noc nemohla Hermiona spať. Stále premýšľala nad Harrym, Ronom a nad tým, kde spravili chybu. Bolo je ľúto Ginny a trápilo ju ako veľmi trpí jej najlepšia kamarátka. Vstala z postele a šla sa prejsť po hrade. Ako sa blížila k ďalšej chodbe počula nejaký zvuk. Svoj prútik držala pevne v ruke, ale keď vrazila do niekoho prútik sa jej z ruky vyšmykol. Sama spadla na zem. Na to sa chodba osvetlila jemným svetlom. Naplno si teraz uvedomila do koho vrazila a aj to, že z toho sa len tak ľahko nedostane.

,,Hups." Potichu zašepkala. No postava pri nej ju aj tak počula.

,,To je všetko, čo mi na to poviete slečna Grangerová?" nebol to nik iný ako profesor elixírov, Severus Snape. Týčil sa nad ňou ako boh pomsty. Tváril sa ako vždy znechutene, ale jeho oči niečo prezrádzali. Boli to emócie, ktoré na ňom nikdy nevidela. Hneď ako si všimol jej pohľad otočil sa.

Pomaly vstala. Nevedela čo je horšie, či to, že je tu v takej neskorej hodine alebo to, že pred ním stála skoro nahá. Na sebe mala len krátku košielku a cez seba prehodený župan.
,,Á pán profesor Snape na prechádzke?" milo sa usmiala a bavilo ju ho provokovať. Všimla si ako ho rozčuľuje jej ľahké oblečenie.

,,Slečna Grangerová, môžete mi povedať čo tu teraz robíte? A ešte tak nevhodne oblečená?"

,,Čo tu robím? No akurát teraz hľadám svoj prútik a kecám tu o ničom s vami. To je všetko pán profesor. A ešte k tomu oblečeniu... tak toto je nočná košielka a na dotyk je veľmi jemná. Chcete skúsiť?" ako dopovedala točila sa k Severusovi zadkom a rukami šmátrala po prútiku.
Severusove oči na malý okamih skĺzli k jej zadku a na tvári sa vytvoril nepatrný úškrn. ,,Slečna Grangerová, neotáčajte sa ku mne zadkom...chrbtom a pozerajte sa na mňa, keď s vami hovorím."

Pomaly sa otočila naň a pozrela sa mu priamo do očí. Bolo to ako sa pozerať na nočnú oblohu. Nekonečno a nekonečno. Musela sklopiť oči. Mala pocit, ako keby v nej čítal.

,,Mal by som vám strhnúť body, ale zajtra kým zapadne slnko mi spracujete učivo na ďalšiu hodinu."
,,Ale ja... Nechcem počuť žiadne ale! Zajtra o 7 v mojom kabinete." Podišiel k nej a Hermiona sa oprela o stenu. Severus položil svoju ľavú ruku na stenu k jej ramenu. Hermione sa srdce rozbúchalo ako zvon. Ani jeden už neuhol pohľadom. Pomaly išiel do kľaku a keď už čupel jeho pravá ruka skĺzla k jej nohám. Preháňali sa jej hlavou všetky možné predstavy no len táto nie.
Severus sa na čiahol a z kúta niečo vytiahol. Postavil sa a zdvihol ruku. ,, Váš prútik, slečna Grangerová."

,,Môj prútik?"

,,Hľadali ste ho či nie?" jeho hlas znel trochu napäto a možno aj smutne.
Nezmohla sa na ďalšie slová len si vzala od neho svoj prútik a utekala do klubovne.

Milenci

21. května 2010 v 21:56 | Elizabeth Snape |  Milenci
Ahoojte, po 100 rokoch sa tu niečo nové objavilo Je to len jednorázovka, ale onedlho začnem písať kapitolovú poviedku. Všetko to chce čas, takže prosím strpenie. A chcem ju venovať všetkým, ktorých som ešte neozrzela


Konečne, povedala si v duchu Hermiona a zabuchla dvere za sebou do kúpeľne. Hoci počula šramot za závesom nedala to na sebe poznať. Pustila kohútik, z ktorého sa začala liať voda sfarbená do dúhy. Pomaly si sa vyzliekala a veci položila vedľa. Opatrne vliezla do vody, ktorá jej siahala až po pás. Posadila sa otočená chrtom k závesu. Vzala hubku a krúživými
pohybmi si umývala telo.
,,To nie je slušné špehovať za závesom. Muž vášho postavenia si predsa môže dovoliť viac. Či nie?"
,,Mám to chápať ako..." nestihol dopovedať.
,,Chápte to ako len chcete" odpovedala Hermiona.
,,Nemyslíte si, že ste drzá?"
,,To hovoríte vy? Vy, ktorý stojíte za závesom a..."
,,A čo tu vlastne robíte? Nemala by ste byť už dávno vo svojej klubovni?"
,,A čo vy, pán profesor, nemali by ste byť na chodbe a buzerovať oneskorených študentov?"
,,Ste tvrdohlavá a tento rozhovor ukončím skôr ako by som vás stihol utopiť."
,,Som rada, že ste to pochopil." Sladko sa naň usmiala.
,,Čo tu vlastne robíte? Pokiaľ viem večierka je o desiatej a je skoro polnoc."
,,A viete, že to isté som sa chcela opýtať vás?" otočila sa k nemu. Severus pri pohľade na Hermionu očervenel a po chvíli jeho tvár zbledla.
,,Len som tu niečo hľadal."
,,Aha. A našli ste to?"
,,A čo vy slečna Grangerová?"
,,Ja som sa sem prišla okúpať."
,,Sem? Študenti do tejto kúpeľne nechodia. Tak prečo práve vy?"
,,Možno práve kvôli nim." Pozrela sa na maľbu na stene.
,,Študenti veria, že prinášajú nešťastie, že ich láska prináša nešťastie."
,,Ako môže láska prinášať nešťastie? To ľudia, ich činy, hlúpe skutky spôsobili nešťastie. Milovali sa, boli stvorení jeden pre druhého. Ľudia nedokázali žiť s tým, že sa milovali, že každý bol z iného sveta. Zakázali im sa milovať, no im to bolo jedno. Žili len pre seba.
Niekomu to však jedno nebolo a vyhlásil ich za prekliatych. Jeho srdce prebodol jedovatý šíp a to jej puklo od
bolesti, keď ho držala mŕtveho v náručí."
,,A čo si myslíte vy, slečna Grangerová? Nebojíte sa? Nebojíte sa, že stratíte lásku?"
,,Nikto z nás predsa nemôže vedieť, aký krutý osud môže byť. Ale viem jedno, oni prekliati neboli. A teraz ak dovolíte by som sa rada vyšla z bazénika."
,,Ale mne to nevadí, kľudne si poslušte."
,,Som nahá."
,,Predtým vám to nejak nevadilo."
,,Áno, ale to som sa tvárila, že tu som sama."
,,Čo keby ste sa tak tvárili
aj teraz?"
Hermiona sa usmiala. Svedomie jej navrávalo, aby ho poslala preč. No ona nemohla. Tak strašne ju priťahoval. -v duchu si stále pripomínala: Je to tvoj profesor, tvoj profesor! Pomaly vstala z teplej vody a išla k nemu. Severus z nej nemohol spustiť oči. Keď už bola skoro pri ňom tak jej podal ručník. Pomaly sa doň zamotala.
Stáli vedľa seba a v duchu sa rozprávali. Hermiona ho vzala za ruku a druhou ho jemne pohladila po tvári. Nikdy nič také nezažil. Bol to okamžik kedy mohol cítiť teplo jej tela. Pochopil, že už pred ním nestojí malé dievčatko. Hermiona už bola žena. Žena, ktorá mu každú noc vstupovala do snov, milovala ho takého, aký bol. Chcel vedieť, či skutočná Hermiona je taká, ako tá v jeho snoch.
Zabratý do svojich myšlienok si ruku na hruď kde hlasno bilo jeho srdce. Už vedel, že bije iba pre ňu. Čelom sa oprel o to jej a prehovoril:
,,Hermiona ja už..."
,,Pššššt, ja viem."
Skôr ako si mohli uvedomiť svoje city a slová sa ich pery spojili. Severusovo a Hermionino telo a duša sa spojili ako dva záblesky svetla.
,,Bolo to prekrásne." Zašepkala
mu do ucha
Bolo im jedno, že ležia na studenej dlážke. Ich vášeň a lásku nemohol zamraziť ani ten najkrutejší mráz.
Nad ránom sa obaja vyparili, tak aby ich nikto nevidel. Keď sa pri schodoch rozchádzali Severus ju strhol k sebe a naposledy pobozkal.
Keď vošla do klubovne v kresle na ňu čakala Betty.
,,Kde si bola Grangerová?"
,,Nikde." Odpovedala ,,Východ slnka je v tomto období najkrajší."
,,A to ti mám veriť? Tvoja posteľ je nedotknutá!"
,,Nie som povinná ti vysvetľovať, kde som bola, či kde som spala!"
Medzi nimi odrazu nastalo trápne ticho. Ani jedna z nich nechcela uhnúť pohľadom. Napokon ich vražedné pohľady prerušil až študent, ktorý schádzal z chlapčenských spálni.
V pondelok sa ako tradične začínal elixírmy. Hermiona mala z toho strach. No dvojhodinovka prebehla nad jej očakávanie. On sa choval odmerane a ona bola príkladnou študentkou. Možno si to nikto nevšimol, ale jeho pohľad stále bol na Hermione. Ona si bola toho viac ako vedomá. Vedela, že to nie je hra. Miloval ju a ona jeho.
,,Slečna Grangerová, zostante tu po hodine, chcel by som sa s vami rozprávať."
Keď odišli všetci študenti Hermiona sa zadkom oprela o stôl a prekrížila si ruky na hrudi. Pmalými krokmi k nej prišiel.
,,Čo ste chceli pán profesor?"
,,Vás slečna." Vášnivo ju pobozkal
,,Pán profesor... Čo to robíte? Hermiona? Ty a on?" Betty nemohla uveriť vlastným očiam.
,,Neviete klopať?" skríkol Severus
Betty vybehla von z triedy a Hermiona za ňou.
,,Hermiona, stoj! Kam ideš?"
,,Zachrániť, čo sa dá!"
,,Hádam si len nemyslíš, že by to niekomu povedala."
,,Ty nevieš čoho je schopná!"
Obe bežali ako o život z hradu. Dostali sa až do Zakázaného lesa, kde ju Hermiona stratila
z dohľadu. Rozhliadla sa, no nikde ju nevidela. Za chrbtom jej pukol konárik a v tej chvíli ju odhodilo o kmeň stromu. Ako sa zveliechala zo zeme, počula Betty ako na ňu kričí.
,,Ako si mohla! On ej môj! To ja som ho milovala skôr ako som prišla na Rokfort. Celých 8 rokov sa snažím, aby sa pozeral na mňa presne tak ako pred chvíľou na teba!"
,,Počkaj! Vysvetlím ti to!"
,,Tu niet čo vysvetľovať!"
,,Pochop, milujeme sa."
,,Buď ticho! Buď ticho! Za všetko môžeš ty!"
,,Milujem ho Betty."
,,Ty sa opovažuješ priznať to nahlas?"
,,Práve v tom je medzi nami rozdiel. Ty ho miluješ, hoci si nepripustíš pravdu."
Skôr ako si to uvedomili stáli okolo ich spolužiaci a profesori. No oni pokračovali.
,,No tak, pozri sa je tu celá škola. Myslíš si, že si dosť silná, aby si ma mohla poraziť? Kričala Hermiona ako zmyslov zbavená
Betty už mala v očiach strach. Nedokázala odpovedať. Z davu k Hermione prišiel Severus. Stačil jeden jediný pohľad. Bola to láska a tu nezničí ani smrť.
,,Milujem ťa, Severus! Milujem tak, ako nikoho iného!" bolo jej jedno, že to budú vedieť všetci.
,,Áno, ale jeho lásku stratíš! Hoci by som ho mala na mieste zabiť! Bude to jednoduché. Boli ste spolu v tej kúpeľni. A podľa legendy umriete spolu a tak sa zbavím teba aj jeho, teda ak ma nebude chcieť."
,,Prepáč, ale ja milujem Hermionu."
,,Vy veríte, že jej láska je jediná na svete a že ani jednu na svete s ňou nemôžete porovnávať?"
,,To nehovorím, ale nikdy by som ťa nedokázal milovať. Moje srdce patrí Hermione."
Pomaly podišiel k Hermione. Usmial sa na ňu a spojil ich pery. Všetci ostali nemo stáť.
,,Ak vaše srdce patrí len jej tak nech sa tak aj stane."
Z Bettynho prútika vyšiel záblesk zeleného svetla a trafil Severusa do chrbta. Nastalo hlboké ticho. Severus padol na kolená a potom klesol na zem.
,,Nie!" Hermiona kľačala pri jeho mŕtvom tele.
Studené ruky hladili jeho bledú tvár. Po tvári jej stekali slzy a dopadali na jeho tvár, ako keby sa snažili navrátiť jeho život. No tu bol koniec jeho života. Nemal právo prežiť lásku.
,,Môj anjel chystajúci sa opustiť zem, chceš mi dať zbohom? Tvoja neprítomnosť by bola pre mňa príliš bolestivá. Vezmi ma so sebou, aby
som sa mohla znovu pozrieť do tvojich očí."
Túžila, aby jej srdce navždy zostalo pokojné a ono ju poslúchlo. A tak telá dvoch milencov ruka v ruke ležali vedľa seba...

Buildings burn, people die, but real love is forever.