It´s important to remember that we all have magic inside us...

1. Kapitola

30. května 2010 v 13:58 | Elizabeth Snape |  Môj princ
Ahoojte, takže tu je sľúbená poviedka. viem, že je to strašne krátka kapitolka, ale aspoň dačo. Jediné, čo vám môžem sľúbiť je, že pokračko bude ešte tento mesiac. Nič sa nedá robiť, len učiť. No koncom júna to tu rozbehnem a bude to frčať. :)


Vojnu sa nepodarilo vyhrať. Harry bol mŕtvy a Ron sa už do školy nevrátil. Zostala tu len Ginny a Hermiona. Hoci neboli v jednom ročníku pomáhali jedna druhej.

Hermiona sedela pri strome a pozorovala slnko ako sa ponára do hlbokého jazera. Ako tak sedela po lícach jej stekali slzy. Počula nejaké kroky, ktoré sa blížili k nej no netúžila sa obzrieť. Po jej pravici sa objavila vyššia štíhla postava. Bola to Ginny Weaslyová.

,,Ahoj Hermiona."

,,Ahoj Ginny."

,,Môžem si k tebe sadnúť." Hermiona len prikývla hlavou a dlaňami si utrela slzy z tváre. Ginny sa posadila k nej. Hermiona vedela ako Ginny trpí od Harryho smrti. Jej bolesť bola taká strašná. Vzala ju za ruku a hladila ju po tvári, vlasoch a z líc jej utierala slzy.

,,Ginny je mi to tak ľúto." Hermiona vedela, že žiadnymi slovami neprerazí tú bolesť akú mala Ginny v srdci. ,,Kiež by som radšej ja umrela ako Harry."

,,Nie, to nehovor!" napomenula ju Ginny. Na to sa vzlykavo rozplakala. ,,Tak strašne mi chýba. Nie je minúty, hodiny, dňa aby som naň nemyslela. Mám pocit, akoby mi malo roztrhnúť srdce. Ten pocit ma zabíja. Ja...ja už chcem len umrieť."

..Už nikdy to nevyslov!" hnevala sa Mia. Na veži hradu odbili hodiny. Obe vstali a kráčali do školy. Obe s uplakanými tvárami a bez nádeje a lásky.

V tú noc nemohla Hermiona spať. Stále premýšľala nad Harrym, Ronom a nad tým, kde spravili chybu. Bolo je ľúto Ginny a trápilo ju ako veľmi trpí jej najlepšia kamarátka. Vstala z postele a šla sa prejsť po hrade. Ako sa blížila k ďalšej chodbe počula nejaký zvuk. Svoj prútik držala pevne v ruke, ale keď vrazila do niekoho prútik sa jej z ruky vyšmykol. Sama spadla na zem. Na to sa chodba osvetlila jemným svetlom. Naplno si teraz uvedomila do koho vrazila a aj to, že z toho sa len tak ľahko nedostane.

,,Hups." Potichu zašepkala. No postava pri nej ju aj tak počula.

,,To je všetko, čo mi na to poviete slečna Grangerová?" nebol to nik iný ako profesor elixírov, Severus Snape. Týčil sa nad ňou ako boh pomsty. Tváril sa ako vždy znechutene, ale jeho oči niečo prezrádzali. Boli to emócie, ktoré na ňom nikdy nevidela. Hneď ako si všimol jej pohľad otočil sa.

Pomaly vstala. Nevedela čo je horšie, či to, že je tu v takej neskorej hodine alebo to, že pred ním stála skoro nahá. Na sebe mala len krátku košielku a cez seba prehodený župan.
,,Á pán profesor Snape na prechádzke?" milo sa usmiala a bavilo ju ho provokovať. Všimla si ako ho rozčuľuje jej ľahké oblečenie.

,,Slečna Grangerová, môžete mi povedať čo tu teraz robíte? A ešte tak nevhodne oblečená?"

,,Čo tu robím? No akurát teraz hľadám svoj prútik a kecám tu o ničom s vami. To je všetko pán profesor. A ešte k tomu oblečeniu... tak toto je nočná košielka a na dotyk je veľmi jemná. Chcete skúsiť?" ako dopovedala točila sa k Severusovi zadkom a rukami šmátrala po prútiku.
Severusove oči na malý okamih skĺzli k jej zadku a na tvári sa vytvoril nepatrný úškrn. ,,Slečna Grangerová, neotáčajte sa ku mne zadkom...chrbtom a pozerajte sa na mňa, keď s vami hovorím."

Pomaly sa otočila naň a pozrela sa mu priamo do očí. Bolo to ako sa pozerať na nočnú oblohu. Nekonečno a nekonečno. Musela sklopiť oči. Mala pocit, ako keby v nej čítal.

,,Mal by som vám strhnúť body, ale zajtra kým zapadne slnko mi spracujete učivo na ďalšiu hodinu."
,,Ale ja... Nechcem počuť žiadne ale! Zajtra o 7 v mojom kabinete." Podišiel k nej a Hermiona sa oprela o stenu. Severus položil svoju ľavú ruku na stenu k jej ramenu. Hermione sa srdce rozbúchalo ako zvon. Ani jeden už neuhol pohľadom. Pomaly išiel do kľaku a keď už čupel jeho pravá ruka skĺzla k jej nohám. Preháňali sa jej hlavou všetky možné predstavy no len táto nie.
Severus sa na čiahol a z kúta niečo vytiahol. Postavil sa a zdvihol ruku. ,, Váš prútik, slečna Grangerová."

,,Môj prútik?"

,,Hľadali ste ho či nie?" jeho hlas znel trochu napäto a možno aj smutne.
Nezmohla sa na ďalšie slová len si vzala od neho svoj prútik a utekala do klubovne.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Elinor.cit Elinor.cit | E-mail | Web | 12. června 2010 v 16:16 | Reagovat

Ahojda,
promiň, že se ozývám po tak dlouhé době...nějak to zanedbávám. Jinak...nevadí, že je kapitolka krátká, protože je to rozjezd. =) Vypadá to zatím zajímavě, moc se těším na pokračování! Takže piš, piš, piš...

2 Bebush, Elizabeth Skellington Bebush, Elizabeth Skellington | Web | 12. června 2010 v 18:11 | Reagovat

[1]: Ja píšem, len mám moc učenia a vôbec sa mi nechce. No dneska to rozbehnem a zajtra bude kapitolka.

3 Elinor.cit Elinor.cit | E-mail | Web | 12. června 2010 v 23:08 | Reagovat

Už se těším!!! Moc moc moc! =)

4 Raniya Raniya | Web | 12. srpna 2010 v 10:49 | Reagovat

Toto sa mi veľmi lúbilo :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama